Keď na to nemáš

Olinka si v jednom roku splnila dva sny. Stala sa zdravotnou sestrou a založila si rodinu. Zdalo sa, že všetko ide skvele. Predstavy o naplnení humanistického princípu v zdravotníctve a úlohe sestry však zrúcal jeho systém a v rodine sa musela vysporiadať s bolestnou stratou. Prijala víziu pestúnskej starostlivosti a pre deti urobila všetko, čo považovala za správne. A opäť to bol systém, ktorý nedovolil, aby bola šťastná. Systém a ľudia, ktorí v jej malých topánkach neprešli ani jediný meter. Monika odišla za šťastím do zahraničia a telefonicky nám to oznámila až odtiaľ. Naposledy zagratulovala Olinke k druhému výročiu narodenia a potom sa celkom odstrihla. Zrejme i Olinke vtedy do aparátu povedala to isté čo mne: „Ľúbim ťa!“ Niekto sa ma opýtal, či jej to verím. „Áno verím! Každý ľúbi len tak, ako vie.“